Zápisky frustrovaného dôchodcu

Dnešný dátum je v kalendári zapísaný ako Deň víťazstva nad fašizmom. Zdá sa však že, z aktuálneho pohľadu, ide o, mierne povedané, eufemizmus a že správne by mal byť zapísaný ako Deň víťazstva na nemeckým fašizmom. Pretože ten skutočný fašizmus, fašizmus v nás, sme neporazili nikdy.

Ako inak možno nazvať skutočnosť, že napríklad v prezidentských voľbách bolo možné až štyroch z desiatich kandidátov označiť za ľudí, ktorí majú rétoriku, ale aj konkrétny program postavený na ideách, ktoré hlásal Jozef Tiso a jeho nohsledi, ktorí vzhliadajú k agresorovi na východe a Vladimítovi Putinovi by možno aj umyli nohy, ktorí nemajú problém tvrdiť, že Slovensko nepatrí do Únie a NATO, ale do nejakého všeslovanského spolku. Ako možno nazvať skutočnosť, že v slovenskom parlamente, ale bohužiaľ aj na Úrade vlády sa pohybujú figúrky, ktoré majú extrémizmus vpísaný vo svojej DNA a ktoré by v normálnej spoločnosti nemohli robiť ani zapisovateľov na domovej schôdzi. Dnes poniektorí z nich dokonca riadia dôležité rezorty.

Kam sa podela naša historická skúsenosť, ak sme schopní do takých funkcií nominovať ľudí, ktorým by sme nielenže nezverili výchovu našich detí, ale mali by sme obavu zveriť im ich aj na chvíľu, na postráženie, kým by sme išli povedzme do kina, či do divadla, alebo na večeru.

V štyridsiatom piatom sme porazili fašizmus. Ten fašizmus, ktorý tu naši predkovia úspešne predvádzali šesť rokov. S nadšením zdvíhali pravice a kričali Na stráž!, kým nezistili, že výhodnejšie bude kričať Mor ho! A neskôr Česť práci! Áno, z mnohých ľudákov a predstaviteľov Hlinkovej gardy sa po prevrate stali presvedčení komunisti a pokračovali vo svojej činnosti ďalej. Udávali, zatvárali a zakazovali. To im išlo najlepšie.

Takmer všetkých mojich blízkych, či vzdialenejších príbuzných deportovali už v roku 1942 do Osvienčimu. Nevrátil sa nikto z nich. Tie deportácie nemali na svedomí Nemci, ale Slováci. Ich susedia, známi, možno aj priatelia. Lebo vraj, taká bola doba. Tento fašizmus v nás sme bohužiaľ neporazili. Potomkovia gardistov sú dnes, prepytujem, aktívni politici, ovplyvňujú naše životy a spoliehajú sa na to, že im davy, podobne ako po roku 1939 budú volať na slávu. Stačí, ak si nájdu nepriateľa, pred ktorým nás zachránia a proti ktorému budú bojovať. Môže to byť Brusel, Amerika, Židia, gayovia a lesby, ktokoľvek, kto je iný. Veď my máme svoje kresťanské, cyrilometodské tradície a sme mierumilovný, bohabojný národ, ktorý miluje blížneho svojho.

Nie. Fašizmus sme neporazili. Aspoň nie ten, ktorý sa skrýva v našich mysliach a dušiach a ktorý len čaká na to, aby mohol byť prebudený. Ten porazíme vtedy, keď budeme môcť byť, ak nie už priamo hrdí, tak spokojní s tým, kto nás reprezentuje, kto sa bude naozaj zaujímať o to, aké máme potreby, kto sa bude zodpovedne starať o náš spoločný majetok a nie o majetok svoj a svojich oligarchov. Dnes to vyzerá takmer ako nereálna misia, ale buďme optimisti a raz naozaj dokážeme svetu, že sme pracovitý, mierumilovný a bohabojný národ a že si zaslúžime byť vo vyspelom svete. A dovtedy si užívajme aspoň ten deň voľna, ktorý pripadá na štátny sviatok.